Odjakživa totiž nemám šťastie na spolužiakov a o nejakom kolektíve nemôže byť ani reč. Je síce pravda, že na základke to nebolo až také zlé, tam sme si ako deti najviac rozumeli a s niektorými sa bavíme doteraz. Na strednej už to bolo horšie, v triede nás bolo asi iba 20 a nevedeli sme sa dohodnúť na ničom a postupom času sme sa pekne separovali do skupiniek, ktoré sa spolu navzájom nebavili. Zo strednej som si však odniesla aspoň moju BFF.
Na výške je to zatiaľ (a už to inak nebude, keďže tento rok je posledný) najhorší level. Tu sa dokážem baviť asi s tromi ľuďmi, ostatní sú podľa mňa totálne mimo, hlavne názormi a povahou. Aj by som si myslela, že chyba je vo mne a že som na ľudí príliš náročná, ale tí traja ľudia, s ktorými sa bavím to vidia rovnako a tak sme asi celkom v poriadku:)
To, že nemám šťastie na kolektív je na jednej strane dobre, aspoň mám menej známych ale za to pevných a stálych. Nevýhodou je však to, že v živote nezažijem chatu so spolužiakmi, nie to ešte nejakú krúžkovicu. A to ma štve asi najviac, pretože na výšku som sa tešila najmä kvôli tomu divokému študentskému životu, ale u nás je to samí dôchodca. Alebo vlastne samá dôchodkyňa, encyklopédia, vlezprdelka a tak dále...
Dúfam, že nie som jediná s takýmto problémom...či?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára